Cesty k umeniu

Náznak môjho pozitívneho vzťahu k umeniu sa začal prejavovať v detstve, kedy ma prešla chuť naháňať sa za loptou. Očarila ma knižnica starého otca. Nebola obrovská, pozostávala len z niekoľkých poličiek na chodbe jeho trojizbového bytu. Nekonečný rad verneoviek ma priťahoval možno skôr tým, že bol pre mňa nedosiahnuteľným (najvyššia polička v hre, tu mi nepomohlo ani postavenie sa na stoličku). Dedo sa však vždy pristavil a nejakú z nich mi požičal. Dominovali tam knihy zaoberajúce sa mýtmi, tam sa začala rodiť moja náklonnosť ku gréckej mytológii, no zväzky Dejín umenia mali tiež svoje čaro. Raz som tú knižnicu takmer podpálil. Prvé kontakty so zápalkami bývajú zmätočné...

Neskôr som sa v tom byte dostal aj k filmom. Predchádzalo tomu hranie sa na spiaceho len preto, aby som neskôr nenápadne poplaziačky prenikol za obrovské kreslo v obývačke. Všade bola tma, jediným zdrojom svetla bola televízia. Odtiaľ som ju sledoval spoločne so starými rodičmi, ktorí o tom netušili. Teda až kým o moje spiace telo raz nezakopla stará mama. Niektoré filmy majú sedatívne účinky. Doteraz si pamätám scénu, kedy v púšti vlieza niekomu pod kožu skarabeus (Múmia sa vracia). V záujme zachovania ako takej štipky detstva som sa radšej odplazil naspäť do postele. Nedôveroval som ani tieňom žalúzií kmitajúcim po tapete s egyptskými postavami. 

Umenie vo mne vytvára tieto emócie. Najprv zvedavosť, precitnutie a následné spamätávanie sa z toho všetkého. Nestáva sa pre mňa len abstraktným pojmom, na to vo mne dokáže zanechať priveľkú škálu pocitov. Vždy ma to k nemu tiahlo, takmer automaticky. Či už za tým kreslom v obývačke, pri výbere strednej školy s výtvarným odborom alebo cestou na vysokú školu v odbore naklonenom k filmu. Z nepochopiteľných dôvodov sa ma umenie vždy nejakým spôsobom pridŕžalo a nechcelo odtrhnúť.

Autor: Ján Benčík